Prednedávnom sme sa prechádzali po slamovom vystúpení s kamarátmi po nočnej Prahe. Jeden z nich je roztopašne výrečný extrovert. Podaril sa mu do monológu zakomponovať vtip o slovákoch, bola to taká tá bežná odroňská narážka typu "vy jste vlastně maďaři bez kukuřice." Nepamätám si ju úplne presne, vytesňujem tieto veci, veď už v Českej republike žijem cca 7 rokov a nejakú relatívne hrubú hrošiu kožu si človek vypestuje.
A div sa svete, tejto narážke sa to nepodarilo. Dostala sa pod kožu, lebo to bol človek mne blízky. A vytiekla slza.
Prečo?
Prečo musím ľuďom vysvetľovať, že nemajú právo smiať sa človeku, ktorý sa narodil v krajine, kde nechce žiť? Kde mu vlastná rodina radí, aby sa radšej odsťahoval čo najďalej, lebo politická situácia je z roka na rok horšia?
Zabolí to hlavne keď sa jedná o človeka, ktorý sa narodil na jednom mieste, počas celého detstva mal len jeden domov, jedných rodičov, jednu školu a teraz pracuje stále v jednej a tej istej krajine. Takže nemá tušenie, aké to je byť permanentný cudzinec.
Som imigrant.
Som utečenec. Nie vojnový, za toto privilégium som vďačná. Ale mám plné zuby domasedov, ktorí sa vysmievajú ľuďom čo sú neprávom odcudzení a nešťastní.
Nie som z tých čo berú slová na ľahkú váhu, pretože sú priamym odrazom toho, čo sa odohráva v mysli za nimi. Takže keď máš blbé kecy, nediv sa, že sa s tebou prestanem baviť.
